Prečo ľudia veria v Boha? Dospeláci, ktorí boli k tomu vedení od maličkého mala rodičmi, tí sú jasní. Následne zväčša k tomu vedú svoje deti a tieto deti svoje deti a tak ďalej.

Mnohí prežijú v živote niečo, čo ich k Bohu „privedie“. Takýto príbeh som síce od nikoho osobne nepočula, ale čítala som. Zlý zdravotný stav, autonehoda, strata blízkej osoby … A títo ľudia začali veriť v Boha.

Pamätám si, ešte ako dieťa, raz v noci som skoro škrabala steny od bolesti. Padali mi po tvári slzy ako hrachy, čo ma tak boleli zuby. Prosila som Boha, aby to už prešlo. Bolesť neprešla, Boh mi nepomohol a na druhý deň mi zubár vytrhol zub, ktorý mal kaz ako svet. (Sladkosti, nesprávne čistenie zubov – a keďže som sa prvý raz nepoučila, zopakovalo sa mi to samozrejme ešte raz. Chvalabohu, že to boli mliečne stoličky.) Tento boľavý zážitok mám zafixovaný dodnes a verím tomu, že človek v smútku, strachu alebo bolesti, keď už nevie čo so sebou, môže prosiť o pomoc kohokoľvek. Keď si už sám nevie rady. Aj Boha.

A istotne sú aj takí, ktorí majú vieru v Boha ako barličku na horšie časy. Žijú, žijú a keď sa niečo nedobré stane, obrátia sa na neho. S prosbou o odpustenie, s modlitbou pre seba, blízkych. S plačom do vankúša prosia o pomoc. Rozumiem tomu, úplne.

Pretože viera môže byť niekedy to, čo prinúti človeka v ťažkých časoch ďalej žiť.

V Boha neverím. Moja hlava jednoducho nedokáže teraz veriť tomu, že Boh to tu celé stvoril a zhora tu na nás všetkých dozerá. Napriek tomu, rozumiem a plne rešpektujem, ak je niekto veriaci a nikdy sa nesnažím púšťať v tejto oblasti do nejakej polemiky. Práve naopak, ak sa už o tom rozprávať, tak rozhodne vo forme debaty. Kde ten oproti mne má pravdepodobne oveľa viac informácií v tejto oblasti a môže ma jedine obohatiť niečím novým. Do momentu, kým ma nezačne presviedčať, aby som verila aj ja. Tam sa debata končí. Mala som česť sa rozprávať niekoľkokrát s veriacou osobou, jehovistkou – a to stojí za to, aj o tom neskôr napíšem.

Na druhej strane, s takýmito vyjadreniami o (ne)viere treba opatrne. Pamätám si predsa a určite aj vy, čo povedal Bohuš z Dědictví tete v reštaurácii 🙂

Lu

Prečítajte si tiež: Motivačné a spirituálne kecy sú na … nič?