Nikdy som nebola súťaživý typ. Nielenže som nemala potrebu vyhrávať, hru som dokázala vzdať dopredu, aby som vôbec nemusela hrať a akokoľvek sa “strápňovať” (rozumej predvádzať, rozprávať, zapájať sa). Hranica môjho introvertstva bola posunutá tak hlboko, že som sa nedokázala s ľuďmi ani rozprávať. Myšlienky, ktorých som mala plnú hlavu akoby sa zasekávali v hrdle a slová nie a nie vychádzať. Keď vychádzali, tak ťažkopádne, roztrúsene a nesúrodo.

Mala som problém v škole pri odpovedaní, v komunikácii s kamarátmi, o nejakej otvorenosti doma samozrejme tiež nemohlo byť reči. Je pravda, že o otvorenosti a všeobecne rozprávaní o veciach u nás doma by sa tiež dalo diskutovať…
Nikdy som nemala rada konflikty. Kde som mohla a môžem, tam som sa im vyhla a vyhýbam. V kombinácii s mojou nesúťaživou povahou a sklonom k nerozprávaniu sa ani niet čo čudovať. Nie som človek, ktorý vie jasne a s prehľadom argumentovať, nemám potrebu vyhrávať. Pretláčať sa o niečo, čokoľvek – dokážem iba zo zábavy a vtedy teda očakávam, že to bude zábavné a nepôjde naozaj o to, kto z koho.

Problém nastáva, keď sa v konflikte ocitnem. Určite to dokážem aj svojím pričinením. Dokážem uznať svoju vinu, dokážem sa ospravedlniť. S tým nikdy nebol problém. Ide o to, že konflikt často vyžaduje následné riešenie, cestu von, posun niekam, kde by už podobné konflikty nevznikali. A tu je moment, ktorý je kameňom úrazu. Stres, ktorý už samotný konflikt vo mne vyvoláva, spôsobí, že sa stiahnem do seba, uzavriem sa do ulity. Zaujmem často obrannú pozíciu, a keď ospravedlnenie nestačí, mám tendenciu ísť do akéhosi vzdoru. Viem si priznať chybu, ani ospravedlniť sa mi nerobí problém, ale keď je to málo, vzoprie sa niečo vo mne a stáva sa zo mňa bojovník a pokora sa začne miesiť s pocitom nespravodlivosti. Raz darmo, že po chvíľke už mi príde všetko ľúto, moja bojovnosť je znova na mínus dvadsiatich percentách a dostaví sa bezmocnosť a frustrácia. Že som zlyhala. Zbytočnosť celého procesu si dobre uvedomujem. Len škoda, že vedome ho neviem väčšinou ovplyvniť… Uvedomenie je síce pekná záležitosť, ale bola by som radšej, kebyže s ním viem pracovať počas procesu a nie až po 🙂

A tak sa občas cítim ako zbabelec, ktorý nedokáže bojovať, keď treba. Nielen za seba. Za všetko krásne.
P.S.: Ďakujem životu za všetky kopance, ktoré ma učia. On už vie…

 

Vladena