Dávno, pradávno žila v malej dedinke žena, ktorá sa živila zbieraním konárov v lese. Svoju prácu mala rada a bola veľmi čestná. Každý deň chodila do lesa, nazbierala plnú nošu konárov, ktoré potom predávala ľuďom v dedine, aby bolo čím kúriť. Nazbierala vždy iba toľko konárov, aby sa uživila, no so svojím jednoduchým životom bola spokojná.

Jedného dňa, keď prechádzala s nošou po moste vedúcom ponad rieku, nohy sa jej na mokrom povrchu pokĺzli, žena sa prudko naklonila a noša sa jej z chrbta skĺzla rovno do rieky. Rieka bola dravá a rýchlo uniesla nošu so sebou preč. Žena dostala strach, ako sa bez svojej noše uživí. Sadla si na breh rieky a modlila sa k Bohu, aby jej nošu vrátil.

Boh vypočul jej modlitbu, natiahol ruku ďaleko po prúde rieky a vylovil striebornú nošu.

“Je to tvoja noša?” – opýtal sa ženy. “Nie, Bože, nie je to moja noša” – odvetila žena.

Boh sa načiahol ešte raz vylovil zlatú nošu, ale aj nad ňou žena len pokrútila hlavou. “Nie, Bože, nie je to moja noša. V zlatej, ani v striebornej noši by som svoje drevo neuniesla, sú príliš ťažké.”

Boh sa zasmial a nakoniec vylovil starú prútenú nošu.

“Ďakujem, Bože, toto je moja noša!” – zaradostila sa žena.

Boh sa len usmial, podal žene nošu a ako odmenu za jej čestnosť urobil nošu takou ľahkou, že sa jej od tých čias zdalo, akoby sa drevo na jej chrbte nosilo samé.

 

Redakcia Ženy so štýlom