Koľko vecí v živote by sme si mohli uľahčiť, zjednodušiť, dosiahnuť alebo vyhrať, kebyže ich vopred neodsúdime na zánik? Naše myšlienky, pochybnosti, strachy, obavy, traumy, náladovosť a predsudky nám vedia väčšie či menšie veci v živote skomplikovať aj úplne zastaviť a zničiť.

Mýliť sa je ľudské a predsa sme za chyby trestaní už v škole horšími známkami. Chyby sú to, čo by nás malo posúvať, majú nás učiť, dávať nám smer. Teda, ak sa s nimi vieme vysporiadať, ak nie sme zlomení už v detstve predsudkami. A nielen nimi. Súdime vopred často veci, na ktoré ani nemáme dosah. Súdime, posudzujeme seba aj iných ani si neuvedomujúc silu svojich myšlienok.

Občas sú to maličkosti, ktoré sa nezdajú, ale pri zamyslení sa nad nimi začnú vyskakovať dôsledky… Nebež, lebo spadneš, nekrič, lebo si pre teba prídu policajti, ak nebudeš poslúchať odídem…prečo by dieťa nemalo bežať? A aj keď spadne? Deti sú na pády prispôsobené, navyše, prečo by malo padať pri behu? Policajti ako hrozba, ktorej sa treba báť…čo keď niekedy bude treba kričať tak, aby to niekto počul? Báť sa prejaviť svoje pocity pod hrozbou odchodu niekoho milovaného? Byť sám sebou a aj tak byť bezpodmienečne milovaný je predsa pre dieťa tak dôležité…Kde sa v nás berú predsudky? Pochybujeme o sebe, o iných, o svete, v ktorom žijeme. Hovoríme si dopredu, že niečo nezvládneme, že na to nie sme dosť dobrí, dosť pekní, dosť šikovní, dosť vzdelaní, dosť trénovaní. Neveríme si. Nedávame si tým ani právo to vyskúšať.

Poznáte ten pocit, keď niečo zvládnete? Čokoľvek, do čoho sa bolo treba pustiť. Najjednoduchšie je ani dopredu moc nepremýšľať, väčšinou, keď človek začne, už to ide samo. A tie malé každodenné výhry nad sebou samým…Alebo sa nepodarilo? No a? Príde ďalší pokus. Strácať hlavu a nádej máme tendenciu všetci. Ale vytrvalosť je prednosť úspešných ľudí.

Možno by sa dalo povedať, že človek s nízkym sebavedomím má predsudky voči sebe a ľudia s nízkou sebahodnotou majú predsudky voči iným. Napovrchu majstri sveta, vo vnútri neistota.

Súdime dopredu ľudí podľa oblečenia, podľa vysvedčenia, podľa rečí. A pritom sa im stačí dlhšie zadívať do očí…

Máme tendenciu súdiť a hodnotiť veci, s ktorými máme sami problém a tak nám brnkajú na naše citlivé miestečko. Nevieme sa s nimi vysporiadať, tak ich potrebujeme vytiahnuť von na svetlo aspoň u iných. Vopred odsúdime človeka na neúspech často bez mihnutia oka, bez toho, aby sme si to uvedomili, niekedy ani nie nahlas, len v myšlienkach.

Súdime dopredu. Berieme šance na úspech sebe aj iným. Prečo? Čoho sa bojíme? Zlyhania, neúspechu, rozčarovania… Ktoré možno prídu, ale prečo sa nimi zaťažovať už vopred, keď všetky cesty máme otvorené a už len naše myšlienky nám vyšľapávajú cestičku.

Vedieť sa sústrediť na to pozitívne v danej chvíli a neúspechy nechať za sebou, len s poučením, je smer, ktorým by sme sa mali vedieť vydať. Snažiť sa vidieť to lepšie a krajšie, za tým prvotným zlým a nepekným.

Nie som si istá, či pochvala je opakom predsudku, ale to nie je dôležité. Treba si len uvedomiť, že je to pozitívna vec a používať ju tak často a úprimne ako sa len dá. Vyžehliť tým všetky predsudky sa nám asi nepodarí, ale môžeme vyčariť svetlo, teplo a hlavne úsmev touto maličkosťou hocikomu okolo nás. Je to o videní sveta, ktorý nie je ani biely ani čierny. Je farebný a je na nás, ktorú farbu vytiahneme do popredia a začneme si ju všímať.