Až raz budem učiteľkou, budem dávať samé jednotky…, spieva Darinka Rolincová vo svojej piesni.

“Áno, aj ja som ako malé dievčatko chcela byť učiteľkou.”

Bolo to vtedy, keď rodičia učili svoje deti úcte k učiteľom. Bolo to vtedy, keď rodičia učili svoje deti úcte k starším. Bolo to vtedy, keď slovo učiteľa a jeho úsudok veľa znamenali.

Letné prázdniny skončili, deti sú v škole a ja spomínam na svoje školské časy. Spomínam na to, ako som si vážila svojich učiteľov, ako som k nim vzhliadala a mala ich rada. V mysli sa mi vybavuje môj prvý školský deň. Stála som takmer na začiatku dlhej rady a čakala na to, aby som sa mohla zoznámiť so svojou pani učiteľkou. V ruke som zvierala kvetinku a bola som presvedčená, že je to tá najdôležitejšia chvíľa v mojom živote.

S upretými očami na pani učiteľku som pozorovala, ako sa s ňou zoznamujú tí, ktorí stáli v rade predo mnou. Keď prišla rada na mňa, moja ruka vystrelila smerom k pani učiteľke a na kvetinke sa zlomila hlavička. Pamätám si na to, ako mi vyhŕkli slzy a oblial ma pocit bezmocnosti. Stála som tam bezmocne s očami plnými sĺz, nechala sa tíšiť a presviedčať, že to, čo sa stalo, nebolo dôležité. A naozaj to nebolo dôležité. Dôležité bolo to, že ma tíšila tá nakrajšia a najmilšia učiteľka, moja pani učiteľka.

Učiteľkou som sa nestala a je to dobre, pretože neviem, ako by som ustála temperament dnešných žiakov. Neviem, ako by som ustála temperament dnešných rodičov.

Čo sa zmenilo odvtedy, keď som bola žiačkou?
A čo sa musí udiať, aby pesnička Darinky Rolincovej bola opäť aktuálna a naše dievčatká chceli byť učiteľkami?

Vaša, tiež so štýlom, Katarína