Niekedy je tak sakra ťažké uvoľniť sa a spomenúť si, či skôr možno si predstaviť, aký bol svet, ako som ho videla, vnímala, cítila ako dieťa.

Aké to je, keď sme na tomto svete noví?
Predstavujem si to ako jedno veľké dobrodružstvo. Nepoznáme to tu, všetko je úplne nové.
Je prirodzené začať skúmaním limitov svojho tela. Najprv si objaviť svoje ruky a nohy, zistiť, že rukami sa dajú chytať veci a nohy slúžia k presunu. Všetko je také zaujímavé, všetko treba chytiť, ochutnať, všade treba ísť, strčiť sa. Celý čas venujeme získavaniu poznatkov, skúšaním si vecí, hľadaním. Nemáme strach, nemáme hranice. Túžime len ísť ďalej a dožadujeme sa opakovania toho, čo je príjemné. Láskavé dotyky, plné bruško a nové podnety.

Postupne dostávame obmedzenia, kam môžeme a nemôžeme ísť, čoho sa môžeme a nemôžeme dotýkať a chytať, čo sa musí a čo sa nesmie. Niektoré objavíme sami, niektoré odozrieme od iných. Veľa nám ich umelo a často nezmyselne vytvoria dospelí, na základe vlastných skúseností, ich vlastných zážitkov.

Ako deti sme sa tak často hrali na dospelých a túžili byť veľkí ako oni. Ako dospelí by sme si častejšie zase mali spomenúť na detské vnímanie sveta, na chuť do života, na odvahu skúmať a objavovať, na chuť vedieť zažívať nové veci bez strachu, na sústredenia sa na život tu a teraz.

Tak ako sme my vedeli, aký je život krásny, vedia to aj naše deti a zrejme vedia ešte viac. Máme tendenciu porovnávať naše detstvo s detstvom dnešných detí a tvrdiť, že to naše bolo lepšie, jednoduchšie. Lenže tak, ako sme mali my to svoje jediné a pre nás dobré a s ničím iným sme ho nevedeli porovnať, majú aj oni to svoje, ktoré žijú, ako vedia. A my im to nemáme dovoľovať, ale byť ich sprievodcovia, aby sa nestratili a boli tak šťastní ako najviac to ide.

Vladena