Počasie, cyklus, únava a eufória sa dnes zmiesili do jedného stavu. Melancholického. Svet okolo mňa je akoby v hmle, akoby veci a deje okolo išli tak trochu mimo mňa. Neviem, čo skôr a či vôbec niečo. Vidím, ale nevnímam. Som vo svojej vlastnej dimenzii. Môj vnútorný svet je zase na chvíľu mojim útočiskom, schovávam sa v ňom a čerpám silu. Ešte aj myšlienky sú spomalené a tak trochu chaotické, každú chvíľu menia smer.
Nemám preskúmané či ženy znášajú zmeny lepšie ako muži, ale mám pocit, že prirodzene to tak proste je. My samé sa meníme párkrát v mesiaci a ide nám to. Nehovorím, že bez problémov, ale akonáhle si tieto zmeny na a v sebe samých uvedomíme, je život oveľa jednoduchší. Ešte viac sa zjednoduší, keď tie zmeny akceptujeme a nebojujeme proti nim. Nehráme sa na to, čím práve nemáme chuť byť, nebojíme sa, že nám niečo utečie a nechávame sa unášať prirodzeným rytmom svojho tela. Dovolíme si byť tým, čo skutočne cítime.
Je pravda, že muži tieto zmeny nie vždy chápu, nie vždy im rozumejú. Hlavný dôvod je zrejme ten, že my s nimi o nich nehovoríme. Netvrdím, že každému mužovi treba vešať na nos svoje nálady, ale keď nám na niekom skutočne záleží a záleží nám aj na vzájomnom porozumení, ten najbližší by mal vedieť, kde na svojej sínusoide, v ktorej fáze svojho ženstva sa práve nachádzame. Vysvetlí to veľa nedorozumení a uľahčí vzájomné pochopenie.
Mne sa osvedčilo poddať sa svojim pocitom. Vychutnať, prežiť si naplno to, čo práve cítim, to, čo práve prežívam. Keď som šťastná, svietia mi oči, život zo mňa srší, mám chuť lietať, už zdiaľky je vidno tú energiu. Keď mám chuť plakať, plačem, hoci aj na ulici, kde ma dojme malé dievčatko podskakujúce a pospevujúce si pesničku. Keď som žensko-ženská a presne tak sa cítim, aj môj muž vie, že sa ešte aj pozerám inak. A keď sa potrebujem vysmútiť a byť len sama so sebou, nechodím radšej do spoločnosti. Aj tak som tam tak trochu duchom neprítomná. Vtedy si úplne vystačím sama s knihou. Alebo aj bez.
Svoje sny si väčšinou nepamätám. Alebo len tesne po zobudení. Je len pár takých, ktoré mi utkveli v pamäti. Nesnažím si žiadne z nich vysvetľovať, analyzovať, ani nehľadám v snároch či majú nejaký význam. Tie, ktoré si pamätám, si pamätám pre pocit. Pre to, čo som v nich cítila, bol to skutočný pocit, nielen vizuálny obraz a nejaký zvuk. Jeden z nich bol boj. Niekoľkoročný, mal veľa pokračovaní a ja som bojovala o svoj život a proti jednej osobe všetkými možnými spôsobmi. Zbrane, bojové umenia, mágia. Nič nepomáhalo a pritom agresor som nebola ja, ja som bola ten, kto sa bránil. Verte mi, chcela by som ovládať všetky tie techniky, ktoré som používala v tom sne aj v tomto svete…:)
Až raz, keď som si už nevedela rady, som sa zastavila a postavila proti svojej súperke. Vedela som, že som už vyskúšala všetko, čo viem, ale k jej odstrašeniu to nestačilo. Tak som sa len postavila zoči voči nej a prijala všetko. Všetky možnosti, ktoré sa mohli stať, svoj strach, jej odvahu, bezočivosť a nevraživosť. Zostala som stáť a pokoj, ktorý ma ovládol bol takmer hmatateľný. Akoby sa niečo okolo mňa zhustilo, to prijatie všetkého, celej situácie, to, že som sa rozhodla neísť proti, ale zostať v kľude, to mi akoby vyčistilo videnie a zrazu som vedela, že ten človek, tá žena na mňa nemá. Že nech urobí čokoľvek, nemôže sa ma to dotknúť. Že to, že som prijala svoj strach, jej zobralo odvahu. Jediné, čo sa potom stalo, bolo, že sa zasmiala, vletela do mňa , bez toho, aby som ja niečo pocítila, sa rozplynula ako dym.
Odvedy si to pripomínam pri všetkom, s čím sa snažím bojovať. Keď idem proti niečomu, prijatie sa ukázalo ako cesta k pochopeniu a otvoreniu ďalších ciest, ktoré ma dovedú až k riešeniu. Vždy keď pustím to, čo ma priveľmi trápi alebo po čom priveľmi túžim, keď pustím to, k čomu som veľmi priviazaná myšlienkami a citmi, príde rozuzlenie. Či už v podobe uvedomenia, že to nebolo potrebné alebo správne, alebo naopak, príde nečakané vyplnenie.
Nie je to jednoduché. Je to oveľa ťažšie, než sa zdá. Ale keď tak trochu prídeme na to, ako to tu funguje, čo funguje na nás a čo nám do života prináša ľahkosť, oplatí sa zabojovať.
Vladena
