Moja mama je zo siedmich detí. Má 6 sestier a ja mám jednu úžasnú sestru.

Spomínam si na detstvo u babičky, kde sa niekedy stretlo aj viac ako desať žien rôzneho veku. Bol to taký úľ, ktorý lietal okolo babičky a stále bol v pohybe, až do chvíle, keď sa večer babička zastavila a väčšinou vedľa dedka začala rozprávať. Všetky sme načúvali s otvorenými ústami. Babička si len tak sadla a z toho zhonu cez deň, kde toho bolo treba urobiť veľa, pokračovala už len tak tichúčko bez pohnutia.

Začala rozprávať a celý deň a celý dom sa začal spomaľovať a ukľudňovať. Hovorila o svojej mladosti, o tom čo cez deň zažila a keď sme mali šťastie, tak hovorila o svojom vzťahu s dedkom, ktorý sa len tak usmieval a prikyvoval. Niekedy utrúsil, že to a to sa stalo inak, ale my všetky ženy okolo sme vedeli, že babička nám odovzdáva svoju ženskú pravdu, ktorú dedko, aj keď to bol úžasný človek, nemôže len tak ľahko vidieť.

Spojenie starých a mladých žien v jednej miestnosti má svoje čaro. Ak tam niekde hliadkujú ešte nejakí muži, ktorí ale tiež s trpezlivosťou načúvajú, má to čaro dvojnásobné. Vytvorí sa puto, ktoré my ženy tak potrebujeme.

Chcem stále cítiť za sebou silu žien svojho rodu alebo možno aj celého sveta. Pomáha mi to v mojom ženskom rozhodovaní, ktorému väčšinou nemôže vôbec pomôcť rozum a logika. Môj cit a intuícia, ten krehký jazýček na váhach, potrebuje neustály prísun sily a podpory. Ak sa mi dostáva od môjho partnera, poteší to a som rada. Ak ale strácam kontakt s najbližšími ženami okolo seba, tak viem, že moje rozhodovanie bude veľmi ťažké.

Máte tiež niekedy potrebu sa len tak tichúčko stretnúť vo väčšom kruhu žien s láskavou ochranou a podporou našich mužov?