Mal pri nej všetko a predsa ju opustil

Vždy bola veselá, plná života, keď vstúpila do miestnosti rozdávala úsmevy, priťahovala pohľady mužov…

Stretli sme sa neplánovane, doslova sme do seba narazili v meste. Užasnuté a prekvapené sme sa rozosmiali. Jej spontánny nápad ísť na kávu som uvítala s nadšením, nevideli sme sa dlho.

Niečo bolo inak, bola roztržitá, úsmev bol silený, aj to jej oblečenie bolo akési iné. Pýtala sa na to, ako sa mám, a ja som jej v krátkosti zrekapitulovala to, čo sa mi v tej chvíli natískalo na jazyk.

Popíjala víno, rukami si neustále uhládzala neposlušné vlasy, ale nepočúvala, čo hovorím. Poznáte to, taký ten neprítomný pohľad, pozerá na vás a predsa vás nevidí.
Oči zranenej srny sa jej pomaly zalievali slzami. Cítila som, že bremeno, ktoré nesie, je pre ňu príliš ťažké a že som tou, na ktorú ho sčasti naloží.

„Opustil ma! Verila by si tomu? Mal pri mne všetko!“

Slzy stekajúce po jej tvári zmývali make-up, ktorý bol nahrubo natretý, akoby mal niečo skrývať. Podala som jej vreckovku a načúvala jej bolesti, trápeniu, sklamaniu. Víno jej rozviazalo jazyk a ja som sa neplánovane stala súčasťou ich spoločného života.

Rozprávala mi o tom, ako sa stretli, o tom, ako sa obetovala, popisovala mi podrobne to,  aké bolo milovanie s ním, ako s ním chcela mať dieťa, ako sa o neho starala, varila, prala, upratovala, nakupovala… ako mal pri nej všetko…
„Mal pri mne všetko.“ Táto veta odznela toľkokrát, že postupne dostávala príchuť zaklínadla.

Odišiel, odišiel od nej v jedno ráno, odišiel bez slova. Ostala sama, sama v prázdnom byte, zrútil sa jej svet.

Počúvala som, súcitila a videla chyby, ktoré urobila. Chcela som jej povedať o všetkých tých chybách, ktoré urobila, ale cítila som, že ešte nie je čas. Cítila som, že musím počkať, kým dorozpráva, alebo, kým sa sama opýta.

Nepýtala sa, čo má robiť, alebo, čo zle urobila, len rozprávala medzi glgmi červeného vína a vzlykmi o tom, ako žili. Nepýtala sa, a tak som jej nepovedala o chybách, ktoré urobila a ani to, čo by mala urobiť, aby sa k nej vrátil.

Rozlúčili sme sa, keď sa mesto oblieklo do tmavého šatu, objatie, povzbudzujúce slová a bola preč.
Domov som prichádzala so všetkými nevypovedanými múdrosťami, radami, ktoré som jej chcela povedať.

Tieto moje múdra zostali nevypovedané dodnes a viem, že je to tak dobre.

Dnes, keď sa stretneme, naše deti sa hrajú a my obe vieme, že ju vtedy musel opustiť, aj keď mal pri nej všetko.
Musel ju opustiť, aby mohol prísť ten pravý, aby mohol prísť otec jej detí a ona bola naozaj šťastná.

 

Prečítajte si tiež: Kúzlo na zastavenie času

 

Facebook komentár