Akonáhle slnko nevidno niekoľko dní, všetko naokolo – ľudia, svet aj nálada – akoby chytili sivý odtieň. Akoby sa z duše vytratila radosť a všetky ostatné farby. Najmä v zime, keď dni sú krátke, tmy je viac, než je príjemné a zelená farba – farba letnej prírody – je v nedohľadne.

Dva roky dozadu u nás slnko nesvietilo snáď dva mesiace. Ľudia chodili zamračení, vyzeralo to, akoby sa každý topil vo svojich myšlienkach, akoby sa nikomu nechcelo komunikovať, nikomu vyliezť zo svojej ulity a byť vľúdny na svet. Usmiať sa bolo ťažké a rozosmiať niekoho ešte ťažšie.

Sedeli sme s kamarátkou na čaji v obľúbenej kaviarni, majiteľka ktorej sa už dávno stala našou kamarátkou. Viedli sme rozhovor len tak, bez žiadnej veľkej témy. Bolo nám spolu dobre, tak ako vždy, a predsa tomu čosi chýbalo. Iskra radosti. Boli sme bez nadšenia z očakávania ďalšieho dňa, bez chuti tešiť sa z maličkostí, ktoré vidíme bežne. Vtedy, keď svieti slnko.

Až po pár dňoch som si uvedomila, že nielen ja, nielen my dve sme boli také “nijaké”. Natrafiť v uliciach na niekoho usmiateho bol priam zázrak.

Najhoršie je, že slnko sa nedá nahradiť. Svetlo a farebné spektrum, ktoré vytvára je nepostrádateľné. Čiastočne sa endorfíny, bežne čerpané z jeho prítomnosti, dajú nahradiť intenzívnym pohybom, športom, saunou… A smiechom. V ten úlne najšedivejší zimný deň si treba pozrieť šialenú komédiu. Komédiu, pri ktorej človek zabudne nachvíľu na okolitý svet a smiechom si navodí atmosféru nádherného slnečného letného dňa.

Začínajú dni, kedy už aj tí, ktorí milujú zimu, jej postupne majú dosť. Keď už telo cíti, že sa blíži jar, len vonku to ešte cítiť nie je. Obyčajný úsmev je to, čo preklenie tých pár týždňov. Úsmev z vnútra, zo slnka uprostred nás. Z našej duše.

Vladi