K môjmu prvému tehotenstvu som pristupovala ako právnik k súdnemu prípadu. Zozbierala som ústne výpovede o izbách v nemocniciach a domácich pôrodoch, pôrodných asistentkách a hlbokom dýchaní a celý čas som si želala, aby som mala po svojom boku stenografku, ako som si robila mentálne poznámky. Zvážila som výhody a nevýhody kávy počas tehotenstva štyrikrát. Stala som sa odborníčkou na pasterizáciu a prenatálne vitamíny na rastlinnej báze. Moje rána začínali s avokádom a smoothie s konopnými semiačkami a večery končili pri recenziách o prenatálnej joge. Preháňala som to? Jasné. Neuveriteľne som sa tešila.
Do desiateho týždňa som za sebou mala dva ultrazvuky, genetické testy, odovzdala som pol tucta krvných vzoriek a naplánovala som pôrodný plán tak do detailu, že výhra v lotérii bola viac reálnym scenárom. V dvanástom týždni sme ja a môj manžel vystúpili z výťahu v béžovej zdravotníckej budove, kde som mala podstúpiť ďalší rutínny ultrazvuk.
V ordinácii mi doktorka priložila ultrazvuk na brucho a zrazu som videla čosi čarovné: jemne sa vznášajúci plod ako šetrič obrazovky z deväťdesiatych rokov. Muselo to spustiť inštinkt, pretože všetky analýzy, názory a rady išli bokom. Toto stvorenie, ktoré vo mne rástlo, bolo to najrozkošnejšie, čo som kedy videla. Asi to je v dnešnej dobe prvý pocit rodičovstva: dívať sa na zrnitý obrázok a cítiť veci. Všetko bolo pomerané, ja aj manžel sme boli neuveriteľne šťastný. Boli sme rodina.
Potom nám však doktorka povedala: “Na rovinu vám poviem, vidím veľký problém.” Na obrazovke nám ukázala, že naše dieťatko má vitálne orgány mimo bruška. “Je to veľmi zriedkavé a nevieme, čo to spôsobuje,” povedala. Jej tón bol tak neutrálny, že bolo ťažké pochopiť závažnosť toho, čo hovorila: Ak by som svoje dieťa donosila, neprežilo by ani prvú hodinu po pôrode bez zložitého zákroku. Ak by sa nám ho podarilo udržať pri živote operáciami, jeho prvé narodeniny by boli strávené na intenzívke. Ak by toto prežilo, jeho telo by nikdy nefungovalo, ako má.
Doktorka nám podala leták o ukončení tehotenstva so slovami: ”Chcem, aby ste vedeli, že máte možnosti.” Zatmelo sa mi pred očami. Moje telo pochopilo to, čo môj mozog ešte stále spracovával a na chvíľku som odpadla. Sestrička mi priložila na čelo studený uterák a ja som sa vhodne k situácii skrútila do fetálnej polohy a snažila sa porozumieť.
Moje slnečné okuliare ledva zakryli môj sklenený pohľad. Cesta k výťahu bola neuveriteľne dlhá. Nemali sme žiadny obrázok ultrazvuku nášho dieťaťa. Namiesto toho sme mali mentálny obraz ducha. Na parkovisku sme sedeli v aute. Obaja sme chceli ísť domov, ale báli sme sa šoférovať. Ako posledný zúfalý pokus na zobudenie sa z tejto nočnej mory som sa uštipla do stehna. Stále som však bola hore. V temnote. Zízajúc nevidiacimi očami na stenu.
Keď sme sa dostali konečne domov, spolu s manželom sme si rovno ľahli do postele. Naštudovali sme si veci o tejto diagnóze, hľadali sme v lekárskych žurnáloch, hľadali sme v podporných skupinách… Hľadali sme nejaký náznak toho, že všetko môže nakoniec dopadnúť dobre. Takúto nádej nám nedalo nič: Ani vedecké výskumy, ani konkrétne prípady, ani podporné skupiny. Ukázalo sa, že konsenzus na internete existuje, ale len vtedy, keď ho najmenej chcete.
Týždeň sme sa snažili nájsť správnu odpoveď na otázku: Ukončiť alebo neukončiť tehotenstvo? Každá možnosť vyzerala ako cesta do pekla. Ledva som si všimla ako dni ubiehajú. Naša rodina a priatelia jemne naznačovali, že by sme mali tehotenstvo ukončiť. Pripomínali nám, že je to tá súcitná voľba. Vracala som každý deň. Nebola som si istá, či to bolo z rannej nevoľnosti alebo nevoľnosti spôsobenej smútkom.
Potrat bol naplánovaný na trinásty týždeň. Nevedela som, ako to napísať do kalendára, takže som si ta zapísala len jednoduché X. V mojom google kalendári som mala zapísaný potrat. V kalendári, kde si zapisujem rezervácie v reštauráciách a konferenčné hovory. Bolo to sureálne.
V operačke boli jasné svetlá a tlmené konverzácie, ale čo si pamätám najviac, bola jedna doktorka, ktorá ma držala za moje ľadové ruky celý čas. Striedala strany, aby boli rovnako teplé. Nemohla som uveriť, ako moc jej záleží na mojich rukách. Stisla mi ich vždy, keď som bola v bolesti, čo pomohlo. Predýchali sme to celé spolu.
Asi o hodinu bolo moje meno zotreté z tabule. Namiesto toho, aby som opúšťala nemocnicu s novorodencom, vyšla som z nej s taškou plnou hygienických potrieb a receptom. Môj manžel mi pomohol do auta a zase sme sa ocitli na rovnakom mieste. V zaparkovanom aute s nevidiacim pohľadom.
Na ďalší deň som sa v zrkadle pozerala na svoje stále vypuklé bruško a rozmýšľala som, kedy sa to konečne všetko skončí. Hormóny prišli zarovno s realitou. Pohár vína? Sushi? Ďalšia šálka kávy? Tieto otázky mi prinášali slzy do očí. V posilovni sa mi slzy miešali s potom, v sprche tiekli rovno do odtoku, pri večeri do drinku.
Obdobie smútku trvalo dlhšie, ako som očakávala, ale boli aj svetlé chvíľky, keď iné ženy so mnou zdieľali ich príbeh. Bolo nás omnoho viacej, ako som si kedy myslela. Pridala som sa k podpornej skupine pre ženy, ktoré museli ukončiť chcené tehotenstvo a zrazu ich bolo ešte viac. Čím viacej som rozprávala, tým viac sa hojili moje rany. A vtedy som si niečo uvedomila, žiadna z nás nevyslovovala slovo potrat.
Keď som o tejto skutočnosti začala hovoriť vo svojom okolí, všetci, ktorí nás podporili v našom rozhodnutí, zavrhli slovo potrat ako niečo toxické. “To čo ste spravili nepokladám za potrat.” “Nemôžeš ľuďom povedať, že si o to prišla prirodzene,” alebo: “Prestaň byť na seba taká tvrdá. Nemala si potrat.” Niekedy som aj sama povedala len: “Keď sa stala tá vec.” Prichytila som sa pri tom, že sa mi slovo potrat zle a ťažko vyslovuje. Výberová voľba slov v sebe niesla aj určitý rozsudok: Potraty boli pre nezodpovedných, ukončenia pre tých, ktorí nemali šťastie.
Aj keď slovo potrat v mojom okolí nikto nepoužíval, v televízii sa spomínalo často. Večer som vídavala politických kandidátov chladne vyhlasovať, že by pri potratoch nemali existovať žiadne výnimky. Žasla som nad tým, ako to všetko vidia čierno-bielo. Vlna zákonodarcov s plánom obmedziť prístup žien k potratom. Myslela som na ženy z minulosti, ktoré museli podstúpiť potraty v kadejakých podmienkach a žasla som, či je toto naša budúcnosť.
Smútok vydláždil cestu hnevu. Aj keď voľbou slov rozlišujeme ukončenie a potrat, v očiach zákona rozdiel neexistuje. Ak teenagerka otehotnie a nie je pripravená byť matkou, je to potrat. Ak sa slobodná matka s piatimi deťmi rozhodne pre ukončenie, pretože by ďalšie dieťa neuživila, je to potrat. Ak plod potrebuje experimentálnu operáciu, aby prežil, ale existuje riziko, že matka by počas zákroku vykrvácala, je to potrat. Ak sa príde na genetický defekt, kvôli ktorému plod pravdepodobne neprežije, je to potrat. Ak bola žena znásilnená a nechce násilníkove dieťa, je to potrat. Všetky potraty sú potraty. A zákony o potratoch sa vzťahujú na všetky potraty, na tie, ktoré sú v očiach ľudí morálne, aj na tie, ktoré ľudia odsudzujú.
Minulú jeseň dve ženy začali hashtag #ShoutYourAbortion (vykrič svoj potrat), aby pomohli zmeniť hanlivý význam slova, ktoré majú problém vysloviť aj ľudia, ktorí podporujú právo ženy rozhodnúť sa. Tieto aktivistky pozývajú ženy, aby sa podelili o svoje príbehy, aby pomohli minimalizovať hanbu, ktorá sa spája s týmto slovom. Doteraz tento hashtag použilo viac ako 250 000 ľudí.
Poslednýkrát, kedy som použila toto slovo, bolo pred dvoma dňami, keď som odpovedala na otázku o čom píšem. “Osobnú esej o potrate.” Odpoveďou mi bol trpký úsmev a rýchle dovidenia. Niektoré víťazstvá sú verejné, iné sú osobné.
Autorka článku: , prvýkrát uverejnené na http://www.vogue.com/13410889/abortion-not-part-birth-plan-destigmatize/
