Ako deti sme sa hrávali na dospelých.
Ako dospelí, by sme sa tak radi vrátili do detských čias a ku hrám.

Naša túžba po objavovaní a hre sa v určitom veku dostáva do koľají dospelosti a my máme pocit, že všetko je veľmi dôležité, veľmi vážne a veľmi nevhodné na hranie.
Našťastie toto obdobie vlastnej dôležitosti väčšinou pominie tak nebadane, ako prišlo.
Zistíme, že pokiaľ skutočne nejde o život, je jednoduchšie nekomplikovať si život zbytočnou vážnosťou.
Tí, ktorí vedia hrať hru nazvanú život,
vedia prehrávať. Prehrávať tak, že z každej prehry sa poučia, odrazia sa odo dna, nezlomí ich. Vstanú a hrajú ďalej.
Často hráme pre výhru. Ona je tým dôvodom, prečo sa púšťame do viac či menej riskantných hier života.
Možno si ani neuvedomujeme, že výhrou býva už samotná hra. To, že sme schopní a ochotní sa vydať na cestu, stratiť sa na nej a znova nájsť smer. Že v nej stretávame a spoznávame nových ľudí, že sú to ľudia, ktorí viac alebo menej zasiahnu do nášho života.
Že v nej hľadáme a nachádzame veci, smery a myšlienky, o ktorých sme nazačiatku hry ani netušili, že existujú.
Že nájdeme, čo možno ani nehľadáme. Že stratíme, čo v živote nepotrebujeme, aj keď práve v tej chvíli sa zdá, že na tom stojí náš svet.
Stane sa, že pustíme do vopred prehratej hry, pretože už vieme, že len hra samotná už je pre nás prínosom.
Ale aj tak si myslím, že najkrajšie je uvedomenie si, že vôbec celý život môžeme vidieť ako hru, ktorá síce raz skončí, ale je len na nás, aká zábavná, poučná alebo príjemná pre nás a našich spoluhráčov bude.

 

Prečítajte si tiež: Chcem, aby moje deti vyhrávali, ale naučím ich aj prehrávať