Maria Leopoldina sa narodila 22. januára 1797 vo Viedni, ako dcéra rakúskeho cisára Františka I. a jeho druhej manželky Marie Terezy Neapolsko-Sicílskej, ako piate dieťa z dvanástich detí.
Zo svojich súrodencov najviac zbožňovala svoju staršiu sestru Máriu Louisu, neskoršiu manželku Napoleona Bonaparteho. Maria Leopoldina vynikala spomedzi súrodencov mimoriadnym nadaním a inteligenciou. Zaoberala sa fyzikou, astronómiou, botanikou, zoológiou a radom ďalších vied. Okrem maľovania a kreslenia mala hudobný talent.
Detstvo Marie Leopoldiny bolo pomerne ťažké. Pochádzala z cisárskej rodiny, kde vládla disciplína, poslušnosť a tvrdá výchova. Táto ťažká doba bola navyše poznačená vojnovými udalosťami, keď v roku 1805 musela cisárska rodina z Viedne utiecť pred Napoleonovým vojskom. Časť rodiny utiekla do Uhorska, ale Leopoldina s matkou sa vydali práve na miesta, kde sa najviac bojovalo, na Moravu.
Keď sa po čase vrátili domov, Leopoldina matka zomrela. Otec sa oženil s arcivojvodkyňou Máriou Ludovikou d’Este. S nevlastnou matkou si vychádzala dobre. Mladé dievča otcova žena podporovala v jeho záľubách.
O niečo neskôr prišla ďalšia rana osudu, keď sa dozvedela, že jej milovaná sestra sa musí vydať za ich nepriateľa, Napoleona Bonaparteho. (Napriek tomu, keď po neskoršej Napoleonovej porážke dorazil do Viedne Napoleonov malý syn František, práve Leopoldina bola tou, ktorá sa ho vrúcne a s láskou ujala a chránila ho pred zlomyseľnosťou dvora).
V roku 1816 sa rozhodol cisár svoju dcéru Leopoldinou vydať. Ako budúci ženích jej bol vybraný portugalský korunný princ Pedro, ktorý po tom, čo ho s celou kráľovskou rodinnou a dvorom vyhnal Napoleon z vlasti, žil teraz v ďalekej Brazílii. Leopoldina neprotestovala a na svoju budúcu úlohu sa začala starostlivo pripravovať. Učila sa portugalsky a študovala mapy a cestopisy o budúcej vzdialenej vlasti.
O ruku bola požiadaná 18. februára 1817, Pedro bol však vo Viedni neprítomný a zastúpený markízom Marialva. Keď dostala portrét svojho manžela, bola ním nadšená. 2. júna 1817 odišla so svojím početným sprievodom do Brazílie, za svojím manželom. Leopoldina si s Pedrom boli od prvej chvíle veľmi sympatickí a dobrý dojem urobila nevesta aj na ostatných členov portugalskej kráľovskej rodiny. Aj uvítanie novomanželov v Rio de Janeiro bolo veľkolepé.
Sklamanie však Leopoldina zažila po príchode do zámku Boa Vista. Sídlo bolo veľmi skromné a málo pohodlné. Celý život korunnej princeznej bol odvtedy skromný. Manželstvo však vyzeralo spokojne. Obaja mladí ľudia boli na začiatku do seba zamilovaní. Ale už po prvom mesiaci sa začala situácia prudko meniť. Leopoldinu prekvapil znenazdania Pedrov epileptický záchvat. O tom, že princ trpí touto chorobou, nič netušila. Postupom času prišla aj na to, že jej manžel nemá práve jednoduchú povahu. Neustále býval náladový, nedôverčivý, trpel záchvatmi zúrivosti. K okoliu sa správal veľmi bezohľadne. Svojej žene bol často neverný. Navyše Leopoldine dvorné dámy a komorné, ktoré prišli z Viedne, sa museli vrátiť späť domov. Boli nahradené portugalčankami, čo mladá žena niesla ťažko. Portugalská dvorná spoločnosť bola nevzdelaná a správala sa hrubo.
Leopoldina prepadala smútku. Radosť jej prinieslo v roku 1819 narodenie dcéry, ktorá dostala meno Maria da Glória. V nasledujúcich rokoch porodila ďalšie tri dcéry a dvoch synov. Práve vďaka Leopoldine prijal Pedro ponuku postaviť sa do čela brazílskeho hnutia za nezávislosť, ktoré vyvrcholilo 12. októbra 1822 jeho korunováciou na brazílskeho cisára. Leopoldina však korunovaná nebola, ale ako manželka cisára, používala titul cisárovná. Keď sa Brazília stala monarchiou, trón bol prisúdený aj jej potomkom. Dosiahla, že Brazíliu ako suverénny štát uznali najprv Habsburgovci a následne aj Portugalsko.
Leopoldina bola síce v politike úspešná, no jej osobný život sa vyvíjal tragicky. Manžel, cisár Pedro I. sa vrhal neustále do nových milostných dobrodružstiev a cisárovná veľmi trpela. Nakoniec ho nechala vysťahovať zo spoločného domu. Pedro ju na oplátku opakovane fyzicky napádal. Leopoldina to psychicky ťažko zvládala. V decembri 1826 prekonala potrat a na jeho následky, umocnené psychickým, ale i fyzickým napádaním a vyčerpaním, 11.decembra 1826 zomrela.
Zomrela ďaleko od svojej vlasti, úplne sama a úplne opustená. Pochovaná bola v kláštore Ajuda. Jej telo sa dnes nachádza v národnom pamätníku blízko Sao Paula.
Vaša Iwka
Prečítajte si tiež: Prežila ťažký život s duševne chorým manželom a kratučký román lásky, kráľovná Karolina Matylda
