Kedysi dávno žila v malej usadlosti žena so svojimi tromi synmi. Žena bola veľmi pracovitá a synovia veľmi leniví, takže celá starostlivosť o ich malé políčka s obilím ležala väčšinou na jej pleciach.

Keď pocítila, že nadišiel jej čas, zavolala synov k sebe a povedala.:

“Synovia moji, predtým, ako umriem, poviem vám tajomstvo.  Na naších políčkach pod zemou je ukrytý poklad.  Keď sa budete starať o svoju zem poriadne, určite ho nájdete.”

Keď to dopovedala, naposledy vydýchla.

Synovia matku s úctou pochovali. Na ďalší deň sa s vervou pustili do orania svojich políčok, v nádeji, že nájdu skrytý poklad. Takto pokračovali celú jar, no nič nenašli. Synovia boli sklamaní, no o svoju zem sa neprestávali starať. Ku koncu jari povedal najstarší syn bratom, že zem je pooraná a bolo by dobré zasadiť úrodu. Urobili tak, na jeseň zožali a z predaja obilia mali nakoniec krásny zisk.

Nakoniec najstarší z bratov pochopil odkaz svojej matky. Skrytým pokladom bola ich schopnosť postarať sa o seba a o svoju zem.