Ten byt, to bol náš azyl pred vonkajším svetom. Susedia neboli úplne naša krvná skupina, ale ten byt bol náš svet sedem rokov. Pre mňa asi viac než pre teba. Vybudovali sme ho spolu a ja som ho už potom len prispôsobovala. Najprv pre dvoch veľkých a jedného malého človiečika.
Ty si začal intenzívne pracovať a práca ťa úplne pohlcovala. Ja som pracovala, ako a keď sa dalo.
Myslím, že s myšlienkou vlastného obchodíku som prišla ja. Už ani neviem ako mi to napadlo. V tú noc som nemohla spať, mala som hlavu plnú myšlienok ako to všetko dať dokopy, a ako to zvládnuť. Finančne aj organizačne. Podporil si ma, ako vždy. Peniaze sme nejako dali dokopy, čo sa dalo, sme si urobili sami. Bol to môj prvý interiérový počin :). Tým obchodíkom som žila intenzívne celý rok.
Ďalšie dieťatko sme chceli, takže keď prišlo druhé tehotenstvo, neboli sme prekvapení. Malá Saši už bola škôlkárka a tešila sa s nami. Moje obavy z toho, že sa zopakujú problémy z prvého čakateľského obdobia sa našťastie nenaplnili. Ty si to vedel, že je všetko v pohode. Tá tvoja istota dávala istotu a spokojnosť mne.
Asi je normálne, že si z toho obdobia pamätám viac tvoj krásny vzťah so Saškou, než ten medzi nami. Naša pozornosť bola nasmerovaná k deťom, k práci, ku každodenným radostiam a starostiam. Koľkokrát sme vyberali drobné zo šporkasničky, aby sme mali za čo nakúpiť :). Snažili sme sa. Ty si toľko na sebe pracoval, toľkokrát si prišiel za mnou s pre mňa prekvapivou novou informáciou. Bol si zdrojom mojich informácií aj zdrojom, kde som čerpala energiu. Stačil vtip, pohladenie. Ja som sa snažila byť super mamou a byť ženou som nejako zabúdala. Fotky z toho obdobia tomu nasvedčujú. “Umelkyňa” s krátkymi vlasmi – ja sama som sa cítila ako ešte nedospelé “kura”.
Mal si to vtedy so mnou ťažké. Trpezlivosť a citlivosť, ktorú si mal, neviem, či niekedy budem vedieť dostatočne oceniť. Náš mužsko-ženský život bol nemastný-neslaný a bola to moja vina. Niesla som si so sebou niečo, čomu som nerozumela. Akokoľvek som sa snažila, moja nechuť víťazila. Moja skutočná ženskosť akoby bola uväznená niekde hlboko vo mne a dosiahnuť na ňu bolo takmer nemožné.
Pôrod nášho druhého drobca bol zážitkom, na aký sa nezabúda. Zbíjačky v pôrodnici, pôrodná sála provizórne na tej operačnej, tri postele oddelené iba látkovým paravanom. Bol spln a adeptiek na pôrod toľko, že nebola ani voľná posteľ na pôrod. Lekár, rozprávajúci vtipy na uvoľnenie atmosféry bol pre mňa, zabalenú v obrovskom nemocničnom župane, príjemným rozptýlením. Po hodine strávenej doobeda na “pásoch”, kde ktokoľvek, kto prišiel, nás mal všetky tri ležiace tam s rozkročenými nohami ako “na tanieri”. (Odvtedy mám neodbytný pocit, že každý gynekológ aj pôrodník by si mal vyskúšať ľahnúť s holým zadkom a rozkročenými nohami na posteľ a užiť si ten pocit, keď každý, kto vojde do izby – a ľudí sa tam premelie statočne – mu vidí až… úplne všade). Tvoja prítomnosť už bola samozrejmosťou, od rána sme tam trávili čas spolu, ešte aj sestričky mali rešpekt pred tvojou osobnosťou. Strávili sme tam spolu celý deň, pretože náš drobček si jednoducho počkal až na večer. Na kľud, teplo (konečne začali kúriť) a prázdnu pôrodnú sálu. Prechádzala som sa pokiaľ sa dalo, takže keď prišla prvá skutočne pôrodná kontrakcia, stála som pri posteli a len som sa o ňu oprela. Ty si ma objal odzadu a cítil si tú silu. Neskôr si hovoril, že to bolo také silné, že si takmer omdlel. Sám pôrod už bol rýchly. Tlmené svetlo, ticho. Keď mi pôrodník Maťka uložil na brucho, okamžite potom, ako vyhupol von oboma plieckami naraz, bolo úžasné sledovať, ako ten drobec otvoril oči a pozeral na mňa. A usmial sa. Prisal sa mi na prsník a ja som ho pridŕžala, vychutnávajúc si kúzlo okamihu. Nevnímala som okolie, ale ty si neskôr rozprával o tom, že aj primárka neonatológie mala prekvapený výraz, keď Maťko otvoril oči. Všetko prebehlo v úplnom tichu. Ďalšie úkony si s ním už absolvoval ty. Kým ste sa spolu zohrievali v inkubátore, cítila som sa zrazu sama, ale plná energie. A až neuveriteľne v pohode.
Čas v pôrodnici ušiel rýchlo, keď Saška prvýkrát prišla pozrieť bračeka, zdala sa mi zrazu taká strašne veľká. Oproti čerstvému uzlíčku ale v štyri a pol rokoch bola proste “obor”.
Po mojom šestonedelí si musel prvýkrát na týždeň pracovne odísť. Mňa chytala panika, nevedela som si to predstaviť, byť zrazu sama s dvomi deťmi. Naučila som sa zvládnuť to. Mávala som slzy nakrajíčku, keď som nevedela niečo vyriešiť, ale bola som na seba aj hrdá, že to zvládam.
Deti nás úplne pohltili – veď ako inak. Bolo nám spolu dobre, ale nejako sme zabúdali na to, že by sme mali tráviť čas aj sami dvaja. Viem, bola to najmä moja chyba. Nevedela som sa odpútať od detí a byť chvíľu iba žena, namiesto mamy. Hoci po druhom pôrode som si ja sama uvedomovala svoje dospenie v skutočnú ženu, myslím, že ty si to až tak necítil. Bol si blízko, ale nie najbližšie, tak ako by si bol chcel. A ja som ti to vôbec neuľahčovala.
(tak to vyzerá, že ešte bude jedno pokračovanie 😉 )
Vladena
Prečítajte si tiež: Ten môj
