Ženu so štýlom by som charakterizovala ako ženu, ktorá dokáže byť jedinečná, zároveň vníma svoju hodnotu a vyžaruje to navonok.

V parlamente máme pár žien so štýlom. Či je takouto ženou aj Simona Petrík nechám na zváženie vám, našim ženám so štýlom, ktoré nás čítate.

Píšem tu ale ako žena, ktorá vníma a vidí, čo sa deje so spoločnosťou a ako sa spoločnosť dokáže správať k ženám a ako sa aj ženy dokážu správať v spoločnosti. Na túto poslankyňu sa znieslo mnoho názorov príjemných aj nepríjemných a začala celkom zaujímavá spoločenská diskusia, ktorá ale nemá ešte nejaký jasný výsledok. Výsledok je len ten istý status, ako mali aj ďalšie poslankyne v minulosti ako Petra Masácová z SDKU, ktorá si vybavila v parlamente detský kútik a bolo jej vyhovené.

Ak by som sa na tento príbeh Simony Petrík pozerala čisto prakticky, tak nerešpektovala fungovanie Národnej rady a do pléna zobrala osobu, ktorá tam nepatrí. Mala si dopredu dohodnúť s vedením Národnej rady podmienky a podobne ako v minulosti iná poslankyňa, mala požiadať o výnimku alebo o riešenie jej situácie.

Ak sa na to pozerám ale z čisto ženského hľadiska, ktoré mi vraví, že moje dojčené dieťa je mojou súčasťou a ak ho niekam beriem, tak to nie je iný tvor, potom sa už moje myšlienky stavajú plne na stranu Simony Petrík. Prečo by dojčené dieťa malo byť iné ako dieťa v brušku Lucie Nicholson? Budeme aj jej niekto zabraňovať zúčastňovať sa rokovania, lebo má v sebe dieťa? Dieťa, ktoré nemá povolenie byť v parlamente. Je rozdiel v tom, či žena má napojené dieťa na pupočnú šnúru alebo na prsník? Asi v niečom je, ale ak sa na to pozerám naozaj čisto žensky, tak v tom rozdiel nevidím. Potom aj chápem Simonu Petrík, že nemala dôvod žiadať o nejaké špeciálne zaobchádzanie, keď svoje dieťa vníma týmto spôsobom.

Michel Odent jeden z popredných propagátorov nového pohľadu na pôrody a spojenie s mamou a dieťaťom považuje už vo svojej prvej knihe Birth reborn(1984) matku a dieťa po pôrode niekoľko mesiacov za neoddeliteľnú súčasť, čo je najdôležitejší predpoklad k zdárnemu vývoju dieťaťa.

Mohli by sme sa zamýšľať ďalej, že veď toto potom môžu požadovať všetky ženy od svojich zamestnávateľov. Alebo som čítala aj hlasy, ktoré hovorili, že tento prípad môže vytvoriť tlak na skoršie chodenie žien do práce. Alebo že týmto žena ubližuje svojmu dieťaťu a podobne.

Zamýšľam sa nad tým, kto vlastne by mal rozhodovať o dieťati. Kto by mal rozhodnúť, kde to dieťa bude? Či s mamou, či v detskom kútiku alebo s otcom. Možno by sme si mali jasne v spoločnosti povedať, či o tomto bude rozhodovať napríklad predseda parlamentu alebo ak to podmienky dovoľujú, tak by o tom mala rozhodovať matka a prípadne otec dieťaťa a to bezpodmienečne. Ide len o to, či dokážeme akceptovať ženu dojčiacu na ulici alebo ženu s dieťaťom v šatke, ktorá je vo svojej práci, lebo sa tak ona rozhodla a toto považuje za najlepší štart napríklad v prvom roku života svojho dieťaťa.

Predstavujem si ešte nedávnu históriu USA, kde niektorí muži rozhodovali o tom, či môže človek s čiernou pleťou vstúpiť do nejakých priestorov. Tiež tam padali rôzne argumenty prečo nemôže a zrazu po pár desiatkách rokoch je to pre spoločnosť neprijateľné, aby niekto iný rozhodoval o tom, čo môže alebo nemôže, daný človek s čiernou pleťou robiť. Určite je otázkou, čo je prípad s dieťaťom v šatke v parlamente až na takej hrane, ako tomu bolo v nedávnej minulosti v USA. Dávam to len tak na zamyslenie vám ženy so štýlom a tým chcem aj otvoriť diskusiu na túto tému. Snáď ostane táto diskusia na úrovni žien so štýlom. Ďakujem.