Niekedy doslova v sekunde môžeme stratiť niečo, čo robí náš život kompletným a zmysluplným. Reakcia a následná adaptácia na takýto druh zmeny nás môže naučiť inému spôsobu vnímania a nazerania na seba a na svet okolo nás. Ak sa naučíme, ako stratu prijímať, môže byť pre nás dokonca darom …
Je v poriadku byť emocionálna. Je prirodzené cítiť žiaľ, smútiť kvôli strate, či hnevať sa na situáciu, ktorá sa nám udiala. Môžeme si to dovoliť, no iba na chvíľu. Doprajme si svoje čierne dni, no najviac jeden alebo dva, a potom sa pohnime ďalej. Pokiaľ strávime priveľa času prežívaním hnevu či dokonca hanby, nedokážeme sa nakoniec zmene prispôsobiť. Bude nás držať v beznádeji. A my potrebujeme nádej a rast.
Môžeme si dovoliť byť zraniteľné. Niektoré z nás sa radi prezentujeme ako silné a neohroziteľné, no niekedy sa tak necítime. Pravdou je, že máme strach, sme zraniteľné, slabé a potrebujeme pomoc. Potrebujeme si dovoliť spoľahnúť sa aj na iných. Ukázať svoju zraniteľnosť je v poriadku. V takýchto chvíľach sa môže zdať, že sa nášmu okoliu doslova vydávame napospas, ale v podstate to nemusí byť až tak zlá vec. Môže nás to veľa naučiť. Dovolíme tak ľuďom vnímať nás také, aké skutočne sme, poznať naše strachy a bolesti, a takto nám skutočne pomôcť. Sme ľudia, a zraniteľnosť je ľudskou prirodzenosťou.
Nikdy nie sme sami. Keď prechádzame zásadnými zmenami, myslíme si, že máme do činenia s niečím, čomu nik iný nedokáže porozumieť, čím si nik iný neprešiel. No v našom okolí sú ľudia, ktorí nám rozumejú. Nie sme sami. Dokonca aj keď o to nepožiadame, rodina a blízki priatelia budú stáť pri nás. Rovnako nikdy nebudeme sami, pretože máme seba, na koho sa vždy môžeme spoľahnúť. A nakoniec nikto z nás nie je oddelený od zdroja. Takže myšlienka, že sme na všetko sami, nie je pravdivá.
Požiadajme o pomoc. Ľudia častokrát nevedia, čo urobiť, alebo čo povedať. Niektorí možno majú ten dar zasiahnuť v pravej chvíli, no takých je málo. Takže je to naša práca – povedať im, čo potrebujeme, a čo nám môže pomôcť. Je dobré sa naučiť konkrétne požiadať o to, čo chceme, aby pre nás urobili, a niekedy si aj priamo vypýtať, čo chceme počuť. Byť schopná jasne komunikovať svoje potreby prinesie ostatným okolo nás úľavu. Ľudia majú radi pocit, keď vedia, čo presne pre nás môžu urobiť, a radi to pre nás urobia. Pokiaľ im to nepovieme, môžu sa cítiť bezmocní. A keď sa cítime bezmocní, spravidla neurobíme nič. Tak im čistou a jasnou komunikáciou dodajme silu, aby oni mohli svojou pomocou dodať silu nám.
Dokážeme sa prispôsobiť naozaj všetkému. Naša schopnosť prispôsobiť sa je úžasná. Nevyhnutnosť je matkou tvorivosti a my skutočne dokážeme prirodzene nájsť spôsoby, ktoré naše ťažkosti vyriešia. Vďaka výzvam dokážeme robiť veci úplne novým spôsobom. Prispôsobivosť a flexibilita našich duší nám bola daná. Tí, ktorí sa nedokážu meniť, iba samých seba presvedčili, že sa to nedá. Ak veríme, že sa dokážeme zmene prispôsobiť, tak to dokážeme. A ak sme presvedčené, že vieme zmeniť samé seba, tak sa zmeníme, a nezáleží na okolnostiach.
Mali by sme mať vieru v budúcnosť. Môže sa stať, že k nám budú prichádzať informácie a situácie, ktoré nebudú pozitívne. No napriek tomu všetkému potrebujeme veriť v budúcnosť. Mať nádej a pozitívnu perspektívu nás každým dňom posúva ďalej. Viera v to, že veci môžu byť a budú inak, a my nakoniec uvidíme to pomyselné svetlo na konci tunela, je tou najdôležitejšou vecou, keď prechádzame procesom zmeny. Vedieť, že koniec je na dohľad, vedieť, že máme možnosti a mať neustálu nádej, že to bude lepšie. A nakoniec vedieť, že toto všetko sa už deje.
Budeme rásť ako osobnosti, no stále to budeme my. Keď prechádzame zmenami, a najmä tými traumatickými, poznačí nás to navždy. Mení sa náš spôsob, akým pozeráme na svet, a ako nakladáme so svojím životom. Nikdy už nebudeme také, ako predtým, a to je dobre. Pretože uprostred zmeny nachádzame množstvo príležitostí k učeniu a rastu, pokiaľ sme ochotné mať víziu a perspektívu. A ak sme ochotné sa neustále samé seba pýtať „ Čo by som sa z tohto mohla naučiť?“, tak potom v procese každej zmeny silnieme a stávame sa lepšou verziou seba samých. Hoci je tu niečo, čo nás mení, dokonca radikálne, nikdy to nezmení jadro našej osobnosti. Stále budeme mať svoje poslanie, svoje ciele a svoje hodnoty. Takže mať v živote niečo inak, ako doteraz, neznamená stať sa inou ľudskou bytosťou. Stále sme to my. Občas je dobré si to pripomenúť.
Prečítajte si tiež: Zmeny v nás
