Tak to tu máme. Začiatkom týždňa v rádii padla osudová veta: “Leto sa skončilo.” Tieto prorocké skvosty zvyčajne púšťam jedným uchom dnu a druhým von, ale ako súčasť dlhodobej meteorologickej predpovede sa to nedalo prehliadnuť. Navyše, ten pocit tu neodbytne je, či sa len pozriem z okna, alebo vystrčím už len nos z dverí. Vietor, zima a dážď je tá najhoršia možná kombinácia. Na začiatku septembra by ju prekonala už len snehová fujavica. Čo podľa predpovede na vrcholoch Tatier je dosť pravdepodobné. Brrrr.

Viem, že je zle, už aj podľa toho, že som musela vytiahnuť ponožky. Toto je artikel, ktorý u mňa v lete a teple upadá do úplného zabudnutia. Ale situácia začala byť vážna. V sobotu cez obed som ešte sedela v Kremnici na trávniku na námestí (a to Kremnica je ten extrém, vždy je tam chladnejšie než kdekoľvek inde) a večer už ani o postávaní vonku nemohla byť reč.
Začala som rozmýšľať o tom, že vytiahnem tenkú čiapku, minimálne ako možnosť na ‘umravnenie’ svojich vlasov, ale túto kacírsku myšlienku som vzápätí zavrhla. Akonáhle dám svojmu telu pocítiť pohodlie tepla z viacerých vrstiev a možností oblečenia, bude chcieť viac a viac. A tomu sa mienim odhodlane brániť. Minimálne dovtedy, kým sa neskončí babie leto. A to, dúfam, bude trvať až do konca novembra :)).

Celkom dlho mi trvalo uvedomenie si, že môj vlastný kalendár, moje uvedomenie si času, moje vnímanie ročného cyklu nejde od januára do decembra. Ani od jedných narodenín k ďalším. Koniec jedného obdobia mám ja spojený s ukončením leta. Takže nikdy nemá presný dátum.
(Počítať čas mi príde aj tak ako zlozvyk, myslím, že o ňom veľa nevieme, len máme barličku, ktorá nám dáva nejakú predstavu – ešte aj tu je otázka, či správnu.)

Výhodou aj nevýhodou je, že neviem, kedy sa môj rok končí a kedy začína ďalší. Môže to byť z hodiny na hodinu, ale prechod môže byť aj úplne plynulý, odohrávajúci sa nenáhlivo a nežne, tak, že si ho skoro ani nevšimnem.

Ten tohtoročný koniec leta a môjho roka, si budem pamätať. Jednak to bolo tak rýchle a šokujúce, až to priam fyzicky bolelo. Zima prišla z hodiny na hodinu a podľa studených nocí, moje milované horúčavy sú, až do budúceho leta, nenávratne preč. Ale najmä preto, že za tých pár hodín, kedy sa zima priblížila, sa udialo v mojom živote niečo, čo nemohlo mať lepšie načasovanie.

Stretnutie, ktoré uzatvorilo jednu časť môjho života, aby mohla odpočívať bez toho, že by som sa k nej musela s nezodpovedanými otázkami, smútkom a nostalgiou navracať stále dookola.
Netuším, koľko a akých zhôd okolností, rozhodnutí a ciest sa muselo udiať, aby sa dvaja ľudia mohli po 26 rokoch stretnúť a povedať si, čo obidvaja potrebovali povedať, čo obaja potrebovali počuť.
Viem len, že som za to nesmierne vďačná. So smútkom za letom tentokrát prišiel aj, len ťažko opakovateľný, pocit ľahkosti. To, čo ťažilo, zmizlo za pár hodín. Bez bolesti. Zahojila sa rana, ktorá bola dlho otvorená a ešte dlhšie boľavá. Našťastie, po tejto už nezostane ani jazva.

Vladena