Radosť zo života je to čo nám dáva silu žiť. Láska nám dodáva hormóny šťastia a tým krásu, ktorú v sebe máme, vyťahuje napovrch.

A keď sme krásne a silné, sme neohroziteľné.

Každý má svoj recept na šťastie. Niekomu stačia každodenné maličkosti, inému treba celoživotnú púť.

Niekedy mám sama pocit, že sa naháňam za niečím, čo nikdy nemôžem dobehnúť. Čím som rýchlejšia, tým sa mi vytúžený cieľ viac vzďaľuje. Vtedy viem, že je čas zastaviť a rozhliadnuť sa. Nevidieť pred sebou len cieľ a cestu, ale vnímať každý krok z 360-stupňového uhla. A nezabudnúť sa pri tom pozrieť ešte nad seba a aj pod nohy. Obloha mi dáva krídla a zem zase pocit, že sem patrím.

Každý deň nad niečím váham, dávam si otázky, objavujem, pýtam sa. Som nekonečne zvedavá, hľadám v sebe aj v iných.
Ale každý deň zároveň sú veci, v ktorých som si istá aj na 110% a stojím pri nich nohami pevne na zemi. Tie mi dávajú pocítiť, že veď vlastne viem. Viem, kto som, kam (v najbližšej dobe) kráčam. Cítim sa v nich sama sebou a viac, oveľa viac než dobre.

Jednou z tých “vecí” sú blízki ľudia. Ľudia blízky nielen pokrvne, ale najmä dušou. Takí tí, ktorých keď stretnem, cítim sa isto, cítim, akoby som ich poznala milión rokov, je medzi nami neviditeľné puto, ktoré nezabudnuteľne spája naše vnútra. Je tam opojná blízkosť, osladená nádychom jemnosti a okorenená štipkou napätia a aj horkastá chuťou nechcených odlúčení.

Druhou “vecou”, kde viem byť úplne sama sebou a som si v nej istá tak, ako často inde nie, je práca, hobby, vášeň a zábava v jednom. Tak veľmi ma baví robiť, to čo robím, že neváham. Istota ma tu ovláda tak jasne až mávam pocit, že som to viac než ja, že to čo viem, mnou preniká a mám to pevne zakorené v tele, hlave aj v duši…

Keď milujeme život, prichádzajú príležitosti, keď milujeme ľudí, prichádzajú tí správni a keď milujeme seba, proste len preto, že sme, tak sa deje nečakané.

Vladena