Bolo skoré ráno 10. mája 1940 a Charlotta spolu s deťmi a manželom opustila palác. Tajne prechádzali mestom, aby unikli nemeckým výsadkárom, ktorých úlohou bolo zajať veľkovojvodskú rodinu, podmaniť si miestne obyvateľstvo a zaistiť priechod luxemburským územím, smerujúc za svojim cieľom, Franciou. Rozum a srdce v Charllote navzájom súperili. Ešte na hraniciach váhala, čo urobiť. Srdce túžilo ostať, avšak rozum jasne napovedal, aby nepodliehala citom a odišla s rodinou do exilu.
Charlottina cesta na luxembuský trón nebola jednoduchá.
Narodila sa ako druhorodená dcéra veľkovojvodovu Viliama IV. a Márie Anny z Braganzy, ktorí mali ešte ďalších päť dcér. Dlhodobo chorľavý panovník bol pripútaný na lôžko a tak vládla jeho manželka Mária Anna. Ešte pred smrťou stihol spolu s poslaneckou snemovňou zmeniť starý zákon, ktorý umožňoval dediť luxemburský trón len čisto mužom. Vládu po ňom prevzala najstaršia dcéra Mária Adelaida. Mladá žena to však nemala ľahké. Nedokázala sa vyrovnať s rastúcim medzinárodným napätím a navyše vďaka svojej autoritatívnej povahe sa dostávala do častých konfliktov s ministrami. Navyše keď rozpustila poslanecký snem a na zámku prijala nemeckých okupantov, úplne stratila obľúbenosť u prostého ľudu. Krátko po skončení I. svetovej vojny začiatkom roku 1919 abdikovala v prospech mladšej sestry Charlotty.
Trónu sa ujíma Charlota
Charlotta sa ujala trónu a od prvej chvíle musela čeliť nestabilným politickým pomerom. Hrozil koniec monarchie, avšak v referende, ktoré v tom istom roku vypísala, ju luxemburský ľud v úplnej väčšine podporil. A i keď sa zbavila svojich nepriateľov, najväčší boj o vlastné šťastie ju ešte len čakal.
Tajná svadba
Ešte pred vypuknutím I. svetovej vojny sa mladá Charlotta zaľúbila do vzdialeného bratranca princa Félixa Bourbonsko – Parmského, brata poslednej rakúskej cisárovnej Zity. Krátko po vojne oznámila, že sa za princa Filipa vydá. Nepriatelia a odporcovia monarchie ju chceli zdiskreditovať a svadbe zabrániť, čo sa však nepodarilo. Prebehla tajná svadba na švajčiarskom zámku a o pár mesiacov si manželia zopakovali už verejný obrad.
Charlotte v krásnych bielych šatách, s dlhou vlečkou a nádhernými diamantmi, celá žiariaca, si s Félixom sľúbila vernosť a lásku. Najkrajší svadobný darček, ktorý dostala, bol blahoprajný telegram od britského kráľa Juraja V., s ktorým sa obnovili luxembursko – britské diplomatické vzťahy. Charlottine vládnutie v milovanej krajine viedlo k prosperite. Obklopená spoľahlivými ľuďmi túžila nastoliť národnú jednotu ľudí, veriacich v silu vládnucej dynastie a Luxemburska.
S Félixom mali spolu už šesť detí, dvoch synov a štyri dcéry. Každodenné vladárske povinnosti narušovalo nebezpečie prichádzajúce zo strany rozpínajúceho sa Nemecka. Vedelo sa, že Hitler sa len tak nezastaví v útokoch na Európu a v blízkej dobe zaútočí aj na jej zem. Keď sa 10.5.1940 na oblohe objavili nemeckí výsadkári, neváhala a dala sa s rodinou na útek. Prekročili francúzske hranice, postupovali do vnútrozemia s krátkymi zastávkami u známych. Ale postup nemeckej armády smerujúci na Paríž, ich prinútil pokračovať na juh a odtiaľ cez španielske hranice, ďalej cez portugalský Lisabon do prímorského letoviska Estoril.
,,Vive Charlotte!“
Uprostred vojny Charlotta odletela do Londýna a svojich blízkych poslala do Spojených štátov amerických. V októbri ich nasledovala spolu s matkou, ktorá však krátko po príchode zomrela. Neutrálne Spojené štáty nedovoľovali vytrvalej Charlotte vyvíjať politické aktivity proti Nemecku a preto v roku 1941 zvolila za miesto pôsobenia kanadský Montreal. Krátko po príjazde zahájila americké turné, počas ktorého informovala občanov štátov o situácii vojnou postihnutej Európy. Svoje sympatie získala aj u samotného prezidenta Roosevelta. Vyzývala Američanov k vstupu do vojny. Získala si obrovskú popularitu doma i v zahraničí. Založila Dobročinnú organizáciu na pomoc luxemburským občanom, stretávala sa s ľuďmi, písala do novín. Obľubu a podporu v domovskej vlasti jej ľudia prejavovali tak, že si na steny domov vešali jej portréty, dokonca mnohí popravovaní Luxemburčania umierali s výkrikom ,,Vive Charlotte!“ Ich veľkovojvodkyňa bola v srdci neustále s nimi.
Symbol luxemburskej nezávislosti
V roku 1944 sa spolu so synom Jeanom slúžiacom v britskej armáde vrátila do Európy. Z londýnskeho BBC raz v týždni, neskôr denne, vysielala prejavy do svojej vlasti, kde povzbudzovala hrdých Luxemburčanov k odboju. Keď sa v apríli 1945 vrátila domov, ovácie na obľúbenú veľkovojvodkyňu nemali konca.
Na prahu päťdesiatky sa vrhla do povojnových obnovovacích prác a nastolení starých poriadkov. Takmer po pätnástich rokoch usilovnej práce svoje žezlo odovzdala najstaršiemu synovi Jeanovi. Ale ani počas dôchodku nebola pasívna. Hoci rešpektovala synovu samostatnosť, realizovala sa aktivitami smerujúcimi do zahraničia. Reprezentovala Luxembursko na mnohých medzinárodných cestách, tiež pozývala domov politické a umelecké osobnosti. Koniec života trávila v kruhu rodiny, ako milujúca babička a záľubou v pestovaní kvetov.
Zomrela 9.júla 1985. Pochovali ju vedľa manžela vo veľkovojvodskej hrobke v kostole Notre – Dame. Charlottine meno a jej činy sú v Luxembursku veľmi považované a cenené všetkými generáciami občanov.
Vaša Iwka
/ zdroj: Kamil Rodan, Ženy s korunou/
