Začína leto a našim deťom končí školský rok. Ako matka a psychologička premýšľam, aké to asi bude pre deti, a pre ich rodičov. Čo to číselné hodnotenie na kúsku papiera v skutočnosti pre malých aj veľkých ľudí znamená a aký to má mať vlastne význam.
Trošku ma zaráža, že kamaráti môjho syna – inokedy suverénni frajeri, ramenato sebaistí, ako sa nakoniec na chalanov na prahu puberty patrí, v posledných dňoch častejšie skloňujú slová ako známky, vysvedčko, rodičia… a v niektorých chvíľach je za týmito slovami cítiť strach. Obavu, že môžu svojich dôležitých dospelých tými číslami na papieri sklamať, či dokonca nahnevať.
Môj malý veľký muž to má inak. Vie, aké čísla sa a jeho kuse papiera objavia, je so sebou spokojný a mrzí ho jedna jediná, podľa neho neoprávnená známka. Zdieľam jeho názor, rovnako ako jemu aj mne príde nefér, že známka, ktorá má vyjadrovať mieru vedomostí, ktoré dieťa dokázalo počas školského roka v danom predmete do seba vstrebať, je v tomto prípade ovplyvnená zabudnutou úlohou, ktorú mimochodom po upozornení urobil skvele.
Tak sedím a premýšľam, aký význam školské vysvedčenie vlastne má. Má byť ocenením, motiváciou, alebo trestom pre dieťa, ako tomu v mnohých prípadoch podľa detí je? A čo všetko sa na výslednej známke z toho ktorého predmetu podieľa? A kde sme v tom všetkom my, rodičia?
Hovorí sa, že vysvedčenie našich detí je aj naším vysvedčením. Nesúhlasím s tým. Svoj podiel uznávam iba na jedinej zo známok, na známke zo správania. Deti sa správajú tak, ako sa to naučia doma. Dieťa sa učí odzeraním, napodobňovaním, a v ranom veku bez toho, aby si to uvedomovalo nasáva do seba ako špongia všetko, čo okolo seba vníma. Veľmi zjednodušene povedané, správanie dieťaťa je odrazom jeho vzťahu predovšetkým s nami, rodičmi. Spokojné a prijímané dieťa bude rado spoluvytvárať spokojné a prijímajúce vzťahy.
Ostatné známky vnímam ako výsledok vzťahu učiteľ–dieťa. Ako odraz schopnosti učiteľa deti zaujať, motivovať k tomu, aby mali chuť učiť sa nové veci. Schopnosti byť prirodzenou autoritou, a nie autoritou na základe moci zhora zverenej. Ak nie je pre svoj predmet zapálený učiteľ, nemôžme očakávať, že o predmet bude mať záujem dieťa. Deti sa rodia prirodzene zvedavé. Je mi ľúto, keď vidím, ako sa zo škôlkára, ktorý donekonečna opakuje to svoje „prečo“, postupne po začatí školskej dochádzky stáva zamĺknutý ignorant, ktorý na každú otázku týkajúcu sa školy reaguje s nechuťou. O domácej príprave na vyučovanie ani nehovorím.
U nás doma vysvedčeniu veľkú váhu neprikladáme. Viac ako známka z predmetu ma zaujíma, ako sa môj syn na tej ktorej hodine cíti a ako na učiteľku reaguje. Dieťa vie oceniť spravodlivosť. A rovnako dobre vie vycítiť aj nespravodlivosť, len nemá prostriedky na to, aby s ňou vo svete dospelých vedelo zaobchádzať. Bolo by fajn, keby sme namiesto sklamania a hnevu na dieťa za to, ako hodnotí ich vzájomnú spoluprácu niekto iný, učili deti stáť si za sebou a nedať si vziať svoje čisté detské vnímanie. Moje dieťa pre mňa nie je len priemer známok na vysvedčení.
Nel
