Život je (ako) hra.

shutterstock_214525753

V mojej obľúbenej sérii kníh o Zemeploche, (napísal Terry Pratchett), ovplyvňuje život na planéte, ktorá je plochá-(nesú ju štyri obrovské slony stojace na velikánskej korytnačke plávajúcej vesmírom)-partia bohov, ktorí sa radi bavia a majú medzi sebou rôzne vzťahy. Jedna zo zábav je hra-maličká zmenšenina celej planéty a hracie figúrky sú všetci obyvatelia. Bohovia hádžu kocky a určujú smer…

Aj ja mávam pocit, že je to tu celé nejaká hra. Že na začiatku dostaneme nejaký návod, ktorý ale niekde pri narodení stratíme, aby sme si pravidlá najskôr zisťovali a neskôr tvorili sami. Možno si ešte niekde predtým hádžeme kockou či z nás bude chlapček, či dievčatko, vylosujeme si rodičov a púšťame sa do hry, ktorá trvá z pohľadu hráčov celé desaťročia, ale v skutočnosti možno len okamih…ale to vlastne v celej hre nemáme šancu zistiť.

Ako často si kladieme otázku-“Prečo ja?” “Prečo sa toto deje práve mne?” Niekde na začiatku sme si vybrali práve túto hru, hodili kockou a vydali sa smerom určeným práve nám. Možno poznáme základné pravidlá, spoločenské aj osobné, proti niektorým bojujeme, iných sa zastávame. Vytvárame si svoje vlastné, obhajujeme si ich, snažíme sa presvedčiť ďalších, aby ich prijali. Občas nás hra prestane baviť a máme chuť ju vzdať- väčšinou, keď prehrávame, niekto nás predbehne v prvenstve, alebo vyhodí z dráhy, prípadne na pár kôl vyradí z možnosti vôbec kockou hodiť. Keď sme zase “na koni” my, väčšinou robíme to isté. Snažíme sa prežiť, zbaviť súpera, byť prví, získať si spojencov, rozmnožiť sa do neporaziteľného počtu, nahrabkať si majetok na prežitie. 🙂 V jemnejších hrách môžeme vyslovovať svoj názor, vyjadriť svoje emócie, vykúpiť si porážku hrdinským činom, ľudským správaním a dôvtipom. Kým poznáme pravidlá, cítime sa relatívne bezpečne. Sami si hodíme kockou a čakáme, čo nám padne. Niekedy je lepšia šestka, niekedy tri jednotky…Vieme ovplyvniť svoj hod, silu, ktorú do neho dáme, techniku, naučenú alebo aj náhodnú, môžme si priať šťastie, urobiť pred tým hodom svoj rituál pre šťastie, naučiťsa trik, ako hodiť, čo potrebujeme, alebo aj skúsiť podvádzať. Ale stále hráme, skúšame svoje šťastie, sily schopnosti, trpezlivosť, vytrvalosť. Kým máme chuť hádzať kockou, sme v hre…

Hej, stane sa, že si vytiahneme Čierneho Petra, stane sa aj, že nám zostane do konca hry…Ako na to reagujeme? Smiechom? Vzdorom? Chuťou do boja? Alebo je to výzva?

Možno práve každú novú výzvu treba brať ako hru. A hru ako výzvu.

Žolík tiež poteší, keď príde a predsa nám niekedy zostane nepoužitý na ruke. Ale ten pocit, že to môže byť naša záchrana, pomáha prekonávať prekážky s ľahkosťou akú cítime, keď sme naozaj šťastní.

Ja som pár dní dozadu dostala bonus…priateľa na telefóne. Vzácny úkaz v mojej životnej hre, ale zato veľmi povznášajúci. A hlavne-v pravý čas. Nejaká hravá entita tam hore sa nado mnou zľutovala a postavila mi do cesty novú figúrku…

Občas tápam, zabúdam pravidlá, alebo ich chcem silou-mocou zmeniť. Zaujímalo by ma, či naozaj nemôžem, alebo je to len vo mne, tá hranica, že nesmiem. Sú pravidlá, ktoré ma tlačia k zemi a ja by som tak rada vyskočila!

Stále skúmam, ako dostať svoju vlastnú hru pod svoju kontrolu. A čím ďalej tým viac som presvedčená, že nad tým príliš rozmýšľam a keď príliš rozmýšľam, moja hravosť sa vytráca. A hravosť v hre je jej soľou aj korením aj dobre pikantným čili. Hra je zábava, výzva, nová šanca. Učíme ňou seba aj iných a oni zase učia nás. Sebou samými, svojimi vlastnosťami aj chybami, vedomosťami aj nevedomosťou. Odkedy som sa začala pozerať na život ako na hru, veľa životných situácií sa mi uvoľnilo, učím sa netrápiť sa nad vecami.

Dostávam vo svojej hre veľa zaujímavých nových figúrok. Bez upozornenia vopred sa predo mňa postavili aj trol, čarodejnica, princezná, upír, medvedík, žralok či vlk. Nie iba oni, teda samozrejme… A ja postupne skúmam, ako s nimi vyjsť, čo sa od nich naučiť, čo si od nich zobrať, prípadne, ako sa im vyhnúť z cesty, alebo len ich nenechať zasahovať do tej svojej.

Hrám každý deň a priznávam, nie vždy sa mi do toho chce, nie vždy mám chuť sa zabávať. Ale každý jeden deň príde niečo, prečo tá moja hra stojí zato. Stále dúfam, že čaro hry je v tom, že je nekonečná, aj keď v skutočnosti samozrejme viem, že to tak nie je. Jej čaro je vo mne, ja som tá, čo robí zázraky vo svojej hre každý deň.

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.