“Žijeme pod ťarchou sľubov.”

“Sľúbim, sľúbiš, sľúbi, sľúbime, sľúbite, sľúbia. A prečo?”

Sľubmi si zabezpečujeme, že sa splnia naše očakávania, alebo že dosiahneme svoj cieľ.
Navzájom sa takto „čičíkame“ a umelo si na chvíľu, možno len pri vyslovení sľubu, vytvárame pokoj v duši, tešíme sa, že sme si týmto sľubom zabezpečili niečo…

Po vyslovení, po spečatení sľubu sa dostávame do neslobody, zaväzujeme sa niečo konať, splniť, a teda musíme, mali by sme. Však ktosi kedysi povedal, že sľuby sa musia plniť!

Čo sa stane, keď niečo sľúbime a okolnosti nás donútia to nesplniť?

V kostole si navzájom prisaháme pred bohom, pred svedkami, že budeme spolu v dobrom aj v zlom. Potom príde iná žena, alebo iný muž, ktorí nám dajú do rúk dôvody oprávňujúce tieto sľuby nesplniť.

Ľudia už oddávna používali sľuby aj ako nástroj na dosiahnutie svojich cieľov.

Niccoló Machiavelli, taliansky politik, diplomat, vojenský teoretik vo svojej knihe Vladár z roku 1513, píše o tom, že vladári nikdy nemali núdzu o vhodné zámienky k tomu, aby porušili svoje slovo, a teda sľub. Obozretný vládca podľa neho nemôže a ani nesmie dodržať slovo, ak sa vernosť obracia proti nemu, a ak pominuli príčiny, prečo slovo dával.

17. novembra 1989 som bola malé dievča a tento dátum sa mi spája s piesňou, ktorú si vtedy ľudia spievali:
„Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň…“
Áno, toto a i viac si ľudia sľúbili a ja sa pýtam: „Kde je tá láska, kde je tá pravda…?“
“Alebo, takto vyzerá láska a pravda, ktorú si sľúbili?”

Človek by sa mal zmeniť, aby nemusel sľubovať a nečakal, že mu sľúbia. Mal by zahodiť očakávania, vypočítavosť, oslobodiť sa, nesľubovať. Mal by nájsť v sebe lásku a pravdu, ako sa spieva v piesni z novembra 1989.

Žijeme však dobu, v ktorej sa sľuby „nosia“ a teda sú očakávané.

Ja k sľubom pristupujem opatrne, málo sľubujem, o to viac konám. Chcem byť čo najslobodnejšia vo svojom živote, nechcem sa nechávať zväzovať.

Uvedomujem si, že každý nesplnený sľub sa stáva malým kazom v nás, zároveň v očiach toho, komu sľubujeme, a vtedy nie sú dôležité dôvody, prečo sme sľub nesplnili.

Vždy ma zamrzí nesplnenie môjho sľubu, aj keď sú moje dôvody, pre ktoré som ho nesplnila, „nepriestrelné“ a nedalo sa inak.

Viem, že to zamrzenie je akousi pochybnosťou, ktorá mi “hovorí”, že vždy sa dá inak.

 

Vaša, tiež so štýlom, Katarína

 

Prečítajte si tiež: Kúzlo na zastavenie času