Jedno jednoduché (?) pravidlo

skola

Nerobme iným to, čo nechceme aby iní robili nám.

Vždy keď so synom rozoberáme nejaký vzťahový konflikt z kolektívu v škole, pripomínam mu túto vetičku a on sa ma spýta, že aj keď on to tak robí, tak to nefunguje. A prečo to má robiť on, keď iný to tak nerobia?

Bojujem sama s tým, čo sa mu snažím vštepiť do myslenia. Nie som dokonalá. Svoju nedokonalosť a neschopnosti si uvedomujem práveže čím ďalej tým viac. Zachovať si vždy nadhľad, pokoru a pokoj je pre mňa (zatiaľ) nemožné. Pristihujem sa, že v obrane útočím, nerada priznávam chybu. Ach tá nepokora… Pritom som v živote nedokázala nič zvláštne… Rodina, dve deti, byt, práca… Podľa čoho sa ale meria úspešný život? Podľa dôkazov? Podľa vnímania iných? Či podľa toho, ako sa cítime my sami. Navyše, keď to čo je dosť dobré pre dnešok, už zajtrajšku stačiť nemusí.

Každé ráno dostávam šancu urobiť veci lepšie. Viem to. Každý deň moje kroky a myslenie ovplyvňujú ale tisíce maličkostí. Sú lepšie a horšie dni, ale na konci každého si môžem dať čiaru a zosumarizovať ho. Som náročná. Na seba aj na iných. 100% spokojnosť som si zrejme vo svojom živote ešte nedala. Vždy mi vyskočí v hlave malá červená poplašná žiarovka, ktorá vie, že niečo mohlo byť inak a lepšie. Stačilo urobiť jednu vec rýchlejšie, použiť pri konflikte iné slová, mohla som byť viac vnímavá, viac sa snažiť, dať viac energie, byť milšia, zvedavejšia, asertívnejšia.

Byť niečo viac než len sama sebou, byť sama sebou s plným vedomím seba samej, s plným vedomím prítomného okamžiku. A to je to najťažšie. Čakaním na vhodnú dobu, čakaním na seba a svoju nerozhodnosť dokážem zahodiť príležitosti, ktoré jediným zaváhaním odchádzajú do nenávratna.
Asi by som ani sama sebe nemala robiť to, čo nechcem, aby mi robili tí druhí. Učím sa.

Nechodím do školy, ale škola života je o to intenzívnejšia, že nie na všetko sa dá pripraviť, že v nej nie sme od-do. Nedá sa jej vyhnúť. Dá sa len kráčať stále ďalej svojou originálnou nevyšľapanou cestičkou a svojou rýchlosťou, ktorá niekedy pripomína tempo slimáka a inokedy raketový štart. A veriť, že ľudia proste nebudú robiť iným to, čo nechcú, aby bolo robené im. Nie preto, lebo sa to sluší, patrí, lebo sú nejaké zákony. Ale pre to, že je to prirodzené. A že všetci chceme žiť v čo najlepšom svete.

 

Vladena

 

Prečítajte si tiež: Keď je dôležitá kvalita a nie kvantita

 

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.