Pondelkové pravdy: Sú len dve ženy, ktoré si dokážu pozerať do očí a myslieť si, že tá druhá je najkrajšia na svete.

Pondelkové pravdy: Sú len dve ženy...

MATKA A DCÉRA

Vzťah ako žiadny iný a predsa každý jeden je úplne odlišný. Len preto, lebo každá z nás je iná, svojská, má prežité to svoje. Naše mamy tiež majú toho veľa za sebou a o babičkách ani nehovoriac. Medzi mamou a dcérou je puto, ktoré je viac…

Som MAMA.

Vždy keď sa pozerám na svoju dcéru, vidím v nej kúsok seba, aká som a kúsok, kusisko seba, aká by som chcela byť. A viete čo? Teší ma to a som na ňu hrdá.

Nikdy som si o sebe nemyslela, že som dokonalá mama. Robím chyby a nesprávam sa k nej vždy ukážkovo a trpezlivo a s nekonečnou láskou. A predsa z nej vyrastá úžasná mladá žena, ktorá vie čo chce, vie čo nechce, je nádherne ženská, vnímavá keď treba, učiaca sa životu a jeho radostiam aj starostiam. A dáva mi “kvapky” svojho fluida ochutnávať každý deň.

Samozrejme, že sa aj hádame. A veľmi. Aj s plačom. Mňa to väčšinou zasiahne oveľa viac než ju. A pritom sú to hádky kvôli prkotinám… Nikdy to ale nekončí bez všetkoodpúšťajúceho objatia. Hoci aj na druhý deň. Je to pre nás obe dôležité, dať si najavo, že sme si preboleli, čo bolo treba a že sa máme radi napriek všetkým nedorozumeniam.

Viem, kedy sa trápi, cítim to, nemusí povedať ani slovo, aj keď odmietne hovoriť. A ona to vie o mne. Tvrdohlavo mlčí o svojich citových problémoch, potrebuje ich najprv spracovať v sebe a sama. Až potom ich uvoľní. Toto má jednoznačne po mne…

Fyzicky sa asi najviac podobá na moju babičku, keď bola mladá. Ona sama ju nikdy nevidela, narodila sa až pár rokov po jej smrti. Len pár starých čiernobielych fotografií to naznačuje.

Vždy, keď ju vidím, je krásna. Lebo je sama sebou a na nič sa nehrá. Nevie to. Je prirodzená bez potreby zakrývania čohokoľvek.

Som DCÉRA.

Vraj sa podobám na svoju mamu. A niekto tvrdí, že viac na otca. Mamina mi tvrdí, že povahou som určite po ňom.

Neviem sa starať o kvety, moja mama ich miluje a má ich doma všade. Nie som ani taká poriadkumilovná ako ona, moja umelecká duša potrebuje okolo seba trochu priveľa pekných vecí. Neperiem v rukách jemné prádlo a netrápia ma špinavé okná.

Ale ona presne vie, kedy ma niečo trápi. Aj keď sa neopýta, viem, že to vie. A ja zase poznám podľa tónu jej hlasu, v akom je rozpoložení. Je oveľa citlivejšia, než navonok priznáva.

Robí tú najlepšiu sviečkovú na svete (naučila sa ju od svojej svokry), pečie úžasné koláče, vybaví aj nemožné, keď ju o to poprosím alebo len spomeniem, že niečo by som potrebovala…

A moja dcéra jej vynahrádza to, čoho sa jej odo mňa nedostávalo… rozpráva jej o svojom živote, o škole, o tom, čo žije každý deň. A ja som rada, že aspoň od nej dostáva čriepky tínedžerského života, ktoré som jej ja upierala.

Mám ich tak rada, obe. Každú inak, prirodzene. Obidve sú dôležité v mojom živote a dúfam, že oni to isté môžu povedať o mne…

Vladena

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.