Nie som človek, ktorý býva často chorý. Ako dieťa som si prešla bežnými detskými chorobami, uštipnutiami včelou aj osou, zlomený členok a noha v sadre boli tiež. Akonáhle mi bolo lepšie, bola to pre mňa doba strávená v posteli s knihami a zbierkou starých časopisov.

Na strednej bola choroba nutné zlo strávené doma namiesto školy a internátu s kamarátmi, takže, keď sa len dalo, chorá som nebola. Práca, ktorú som začala robiť hneď po strednej škole ma bavila natoľko, že keď som naozaj nemusela, na PN-ke som nezostávala a keď som začala život so svojou vlastnou firmou bolo pochopiteľné, že choroba je na príťaž… Chodenie po doktoroch nikdy nebola moja obľúbená destinácia, takže doteraz sa nad zdravotnými ťažkosťami, ktoré sa vyvrbia, snažím pozastavovať sama a riešiť ich celou škálou dostupných alternatívnych metód.

Po fyzickej stránke je to pre mňa jasné. Oddych v najvyššej možnej forme, aká sa len dá. S manželom, ktorý je pomerne často preč z domu aj na viac dní a s dvoma deťmi je vydržať celý deň skutočne len ležať v posteli, (keď už je to naozaj treba), takmer nadľudský výkon :))

Bojujem medzi potrebami svojimi a svojej rodiny a nechtiac, ale musím skonštatovať, že moje potreby idú bokom a nastupujem do bežnej každodennej domácej šichty väčšinou už po jednom dni odležania si toho najhoršieho, keď sa mi zdá, že je mi lepšie a väčšinou sa mi to vypomstí a tretí deň ma moje telo s decentným upozornením opätovného zhoršenia jemne upozorní, že ešte nestačilo…

Kým boli deti malé, bola pre mňa priorita, ak som ochorela ja ako prvá (hovorím tu o bežných nachladnutiach, chrípkach, angínach či rotavírusových infekciách), najmä nebiť “bacilonosič” a nepreniesť to na ne. Čo je v rodine, kde sa majú ľudia radi a sú spolu stále v bezprostrednom kontakte, takmer nemožná úloha. Samozrejme, aj každodenná starostlivosť je náročnejšia na pozornosť, kým sú deti malé.

Teraz, keď už vyrástli do veku, kedy si občas ani nevšimnú, že či a kedy odchádzam z domu, mám možnosť si svoju chrípku “užiť” oveľa viac. Dokonca sa mi občas ujde aj otázka, či mi niečo netreba do postele priniesť. Niečo na pitie, či niečo na zahryznutie a aj desiatu už zvládnu prichystať sami, takže sa ráno s teplotou a neprítomným pohľadom nemusím tmoliť po kuchyni.

A tak som si svoje občasné chorôbky začala “užívať” a mám skutočne čas v posteli len pre seba a na sebareflexiu. Našťastie to nie je zase tak často, pretože pri zamýšľaní sa nad sebou a svojím životom sa dá prísť na rôzne veci a nie všetky sebaspoznávajúce vedia byť príjemné. Určite, veľa čítam, veľa pozerám, čo som si chcela pozrieť a nebol čas alebo priestor, alebo len tak pozerám do okna, jedna alebo druhá mačka mi robia spoločnosť- ak majú práve mojkaciu chvíľku. A véééľa premýšľam.

Každá choroba je náznak niečoho. Viem, že telo mi naznačuje, že niečo nie je vporiadku a vôbec nemusí ísť len o fyzickú vec. Alebo ma choroba stopne v niečom, čo sa chystám urobiť a nie je to cesta, ktorou mám ísť práve teraz. Áno, stalo sa mi to. Vždy je pre mňa ťažké nájsť ten pravý dôvod, premýšľam, obraciam svoje myšlienky a domnienky z každej strany a hľadám a pátram po tom, čo mi chce moje telo naznačiť. Pocit z vyzdravenia je vždy veľmi nabíjajúci a uľahčujúci, aj keď únava a dostávanie sa do formy trvá viac dní. Viem, že niečo treba zmeniť a vždy prídem aspoň na maličkosť, ktorú môžem urobiť hneď, aby som sa posunula ďalej. Ukončiť niečo staré, aby mohlo prísť nové, vzdať sa starého zaužívaného názoru, alebo pohľadu na svet, ktorý už nemá miesto v živote, ktorý žijem, od ktorého očakávam, že ma bude napĺňať.

Je to tak, sme si strojcami svojho šťastia, maličkosti vedia zmeniť život a choroba je časom, kedy máme možnosť, či skôr, už sme prinútení sa zastaviť a pozrieť sa na svoj život hlbšie, pomalšie a do dôsledkov. Je to akési upozornenie, že treba. Minimálne nachvíľku vypnúť a premýšľať.